Obnovená neologická synagoga v Žilině

Neologická synagoga v Žilině byla postavena podle projektu architekta Petra Behrense roku 1931 na základě architektonické soutěže. Svůj účel plnila do druhé světové války, poté sloužila jako divadelní a koncertní sál, jako aula Vysoké školy dopravní, později zde bylo kino. Interiér byl kompletně přestavěn, změnily se i dispozice. V roce 2011 ji do dlouhodobého pronájmu získalo občanské sdružení Truc sphérique, které téměř okamžitě začalo s její rekonstrukcí. Obnovená synagoga byla otevřena koncertem v červenci 2017.

Budova je považovaná za jednu z nejpozoruhodnějších památek meziválečné architektury s celoevropským významem. Od roku 1963 je národní kulturní památkou, v anketě z roku 2000 ji architekti zařadili mezi pět nejdůležitějších občanských staveb 20. století na Slovensku. Aktuálně se uvažuje o její nominaci do Seznamu světového kulturního dědictví UNESCO.

Projekt Petra Behrense
Objekt byl postaven na místě synagogy z roku 1881. Petr Behrens pracoval na poměrně složitém terénu. Prostor stavební parcely byl nerovný, zúžený na rohu ulic a stísněný mezi budovami pošty a banky. Architektovou inspirací se stal hrob Ráchel, nacházející se mezi Jeruzalémem a Betlémem. Navrhl stavbu s terasami a širokým schodištěm – využitím terénu, členěním hmot a uspořádáním prostor dosáhl pozoruhodného prostorového účinku. Její stabilitu a mohutnost podtrhuje převaha horizontálních linií, přičemž se do popředí dostává symetričnost sakrální architektury. Také v interiéru je důležitá horizontalita, které autor dosáhl pomocí terakotových pásů na bílých stěnách. Na podlahách bylo terazzo s kobercovým vzorem. Původní lavice, dveře a okna měly modrou barvu.

Synagoga představovala nápadité, úsporné a působivé řešení funkcionalistické architektury s využitím železobetonové konstrukce při zachování tradičních architektonických motivů. Železobetonová konstrukce byla zhodnocena a vizualizována ve ztvárnění stropů a empor. Pozornost si zasluhuje kupole o průměru 16 metrů a výšce 17,6 metru.

Architekt Martin Jančok
Behrens pozoruhodným spôsobom spája tradičnú typológiu sakrálnych budov vrátane prvkov byzantskej architektúry s jazykom moderného hnutia. Bravúrne sa vyporiadava s nárožnou polohou synagógy, aj s výškovým rozdielom v teréne. 

Zatiaľ čo vonkajšok objektu ostal pomerne zachovaný, interiér a dispozícia boli zásadne prestavané. Po nejakom čase zoznamovania sa s týmto domom sme dospeli k záveru, že zrejme najúžasnejšou, no súčasne nedocenenou, vlastnosťou Behrensovej synagógy je jej schopnosť absorbovať všetky tieto zmeny. Kľúčové bolo nastavenie dialógu medzi kultúrnou pamiatkou a jej novým využitím. Koncept obnovy sa postupne menil a vyvíjal. Od pomerne intenzívneho obsadenia priestorov synagógy, cez následné odhmotňovanie až po subtílnu intervenciu. Vzhľadom na to, že projekt bol financovaný postupne, spočiatku len z malých grantov, verejnej zbierky a sponzorských darov, mali sme k dispozícii luxus času. Ten bol využitý aj na priebežné testovanie návrhu v mierke 1:1, prostredníctvom série „pootvorení”, vo forme výstav a sprievodných podujatí. Návrh transformácie tak mal možnosť dorásť do rozmerov, ktoré mu v rámci prostredia jeho vzniku prislúchajú.

Koncept obnovy
„Začiatkom roka 2011 sme sa dozvedeli, že Židovská náboženská obec Žilina hľadá nového nájomníka synagógy. Po uvedomení si dôležitosti záchrany stavby pred možným komerčným využitím sme predložili projekt obnovy pamiatky a jej využitia. Získali sme dôveru v tento utopický zámer podporenú 30ročnou zmluvou so symbolickým nájomným. Začali sa prvé výskumy a v roku 2012 aj prvé rekonštrukčné práce. Našou základnou motiváciou bola samotná budova. Je múdra aj krásna. Vnímame jej ušľachti-losť, ktorou nenápadne dominuje svojmu okoliu,“ uvádí Marek Adamov, který byl koordinátorem stavby.

Postupně se odstraňovaly novodobé zásahy, takže se odkryla monumentalita interiéru, obnovila se orientace prostoru na východ. Architektonický koncept se v průběhu prací měnil – od poměrně odvážné představy, jak využít potenciál budovy, autoři přešli k názoru, že je třeba ctít to, co si její prostor žádá. Po třech letech úvah se rozhodli vymalovat polovinu synagogy bílou barvou, horní část má originální barevnost: „Nič viac a v konečnom dôsledku je to omnoho rafinovanejšie a aj radikálnejšie rozhodnutie ako naše predchádzajúce návrhy, ktoré sa do tak špecifického priestoru, akým je Behrensova synagóga, snažili vkladať ďalšiu architektúru. Nové konštrukcie sú len dočasné pre konkrétne výstavy, po ich skončení sa priestor opäť vráti do pôvodnej podoby. Nová synagóga je pre nás hlavne lekciou z kontroly. Živelný a nestabilný proces, riadený kolektívne, zahŕňal množstvo aktérov a bol neustále sprevádzaný nepredvídateľnými zmenami, ale aj postupne vyvíjajúcim sa pohľadom na jeho nové využitie. Robili sme, čo sme mohli, zažili sme, čo sme ešte nezažili. Na toto si budeme pamätať, hoci vysvetliť to niekomu, kto nebol pri tom, nie je možné,” dodává Marek Adamov.

Návrh rekonstrukce se nakonec soustředil na to, že jakákoli nová architektura, respektive její objemová manifestace, je pro synagogu nežádoucí. Zůstal tedy prázdný prostor, horizontálně rozdělený na dvě části. Spodní polovina je neutrální a slouží jako pozadí pro výstavy, horní prezentuje původní barevnost. „Permanentný je len Behrens, architektúra výstav má iba dočasný charakter. V ideálnom prípade tak projekt nikdy nenadobudne finálnu a nemennú podobu, nebude nikdy dokončený. Idea monumentu s tekutým obsahom pretrvá,“ říká architekt Jančok.

Koordinátor projektu Marek Adamov
Hoci sme na začiatku povedali, že našou hlavnou motiváciou je budova sama, jej pôvodná architektúra a architekt, a bola to aj pravda, posledných šesť rokov sme v skutočnosti robili najmä iné veci. Z praktických dôvodov – ako získať viac než milión eur potrebných na rekonštrukciu a ako tento pre malé občianske združenie obrovský projekt zvládnuť. Ale aj z ideových a osobných dôvodov – čo vlastne chceme v našich krátkych životoch robiť a čo nám dáva zmysel. Sami sme projektovali, stavali, zháňali peniaze, robili program a PR, plánovali budúcnosť a súčasne chodili do svojich pôvodných zamestnaní, aby sme mali z čoho žiť. Každý zo všetkého kúsok, vyčerpávajúca kombinácia.

O fundraisingu by sa dalo hovoriť veľa, ale pravdou je, že pod tlakom úlohy prekračujúcej naše možnosti a schopnosti, sme od začiatku živelne lovili všade, kde sa dalo a kombinovali zbierky, dary, sponzorov aj verejné granty, akékoľvek a na čokoľvek, len aby sme nezastavili a mohli kúsok po kúsku pokračovať. Áno, podarilo sa to nakoniec, ale je to vydreté víťazstvo a je v ňom aj veľa šťastia. Často sa nám nepodarilo peniaze zohnať vôbec a tak sme veľa vecí jednoducho urobili zadarmo, čo je samo o sebe pekná vec, ale pri takom objeme prác je to aj za hranicou zdravého rozumu. Živelný prístup však priniesol aj veľa pozitívnych momentov a vďaka nemu máme zoznam tritisíc ľudí, ktorí nám nejakým spôsobom pomohli – toľko priateľstiev na žiadnom inom stavenisku u nás nevzniklo. Na samotnú architektúru rekonštrukcie to malo veľký vplyv, pozitívny a určite aj trochu negatívny, keďže pri takom množstve malých finančných zdrojov nemožno hovoriť o nejakej koordinácii.

To, prečo to vlastne robíme, sme si uvedomovali len postupne a zostáva to naďalej ako najdôležitejšia otázka, hoci sme od začiatku okrem Behrensovej architektúry ako motivácie tvrdili aj to, že chceme dať pamiatke nový život. To nás odlišuje od iných – tí istí ľudia málokedy rekonštruujú kultúrnu inštitúciu aj ju napĺňajú obsahom a ďalších 30 rokov prevádzkujú. Od prvého roku, hneď po prvých rekonštrukčných (demolačných) prácach sme spustili umelecké a kultúrne akcie.

vis
foto Dalibor Adamus, Daniela Dostálková, Peter Sudík, Orsi Varga, Marek Jančúch, Peter Snadík, Natália Zajačiková